Na tú Šelmu Ultra som myslela už dávnejšie. Propozície som čítala takmer každý deň, sprava i zľava. Nejak sa to ku mne nehodilo. Ten limit (11,5 hod). A šelma (55km,3126m+). Proste stres. Na druhej strane, tie malebné plesá sediace si na kávičke po celej Tatre...tie sa teda ku mne hodili! Tie chcem zažiť.
 |
| Moje obĺúbené |
Veľmi dobre viem, že absolvovanie nejakej MF50 neznamená, že sa zo mňa stala ultra bežkyňa. Skončiť Šelmu o dve hodiny skôr ako tú MF50, to by bol vlastne ultra škandál. A tak riešim v sebe otázniky: trať nepoznám; na žulový a skalnatý terén som vôbec neni zvyknutá; objemy nemám natrénované...tak odhadujem, že do cieľa budem meškať decentne- takú hodinku.
Šelmu sme mali naháňať viacerí fatranci, ale nejak to nevyšlo a tak večer pred pretekom prichádzame do Ždiaru v skromnom počte. S Bobčou sme sa rozhodli prespať v telocvični, nech si to všetko reálne zažijeme. Fasujeme luxusné postieľky a začneme študovať mapku. Analyzujeme úseky s prevýšením a úseky, ktoré by sme mohli precupkať.
Telocvičňa sa zobúdza už ráno o piatej. My s Bobčou o polhodinu neskôr. Opäť vyčítam samej sebe, že čo za kravinu som to vymyslela a nechápem čo tu vlastne robím. Tak sa dám aspoň do môjho neónového outfitu, nech som tu aspoň za tú "peknú"...nech zabezpečím rovnováhu.
Na štarte nás stretne fatranec Vladko a všetci sa spolu púšťame do boja.
 |
| Fatranci na štarte |
Prvých 9 km sú hrozne fajn. Traťka nám ladí, úžasne sa po nej bežká. Celkom romantika. Na Štrbské pleso dobiehame v dobrom čase. Naposledy som tu bola ako malé dieťa a tak sa mi zdá, že to pleso sa nejak zmenšilo. No nič, musím sa kukať pod nohy a pomaly sa pripraviť na prvé šľapanie. Pridáva sa k nám Kaktus, ktorý má na preteku za úlohu doviesť všetky ovečky do cieľa. Mám dojem, že skôr či neskôr Kaktus bude šľapať s nami a nie my s nim. Za Popradským plesom sa začíname plaziť nahor na Ostrvu. Zisťujem, že paličky sú mi pri takomto teréne nanič a na ďalšej občerstvovačke sa s nimi asi rozlúčim. Z Ostrvy je krásny výhľad.
 |
| Popradské pleso z Ostrvy |
Nezdržujeme sa príliš dlho, lebo musíme dovaliť na Hrebienok pod limit 6 hodín. Cesta ide síce len dole kopcom, ale je jej akosi veľa. Prizvali sme novú kamošku Violu a tak trošku kecáme. V jednej chvíli sa obzriem či je Bobča na blízku. Nie je za mnou. Predchvíľou tam bola. Ozýva sa vyvalená v kosodrevine. Chce sa mi smiať, z toho momentu. Nie z toho, že spadla. U Bobči som zvyknutá na všetko, je to bojovníčka. Sa mi tak zdá, že s tou šelmou bojuje aj za mňa.
Na Hrebienok dobežíme v čase 5, 25. Už sme niekde po 30tom kilometri. Kaktus dobehol za nami. Nestíhal nám. Tentokrát cukry vymieňam za chleba s masťou. Fujky. Už som celkom unavená a to nás čaka najťažší úsek. Och, tak by som nasadla s chalanmi do auta....
Kaktus sa rozbieha. Vysvetľujeme mu, že s plným žalúdkom to nejde, že najrpv trošku pochodíme. Začíname stúpať ku Skalnatému plesu. Sme na nejakom 40 km. Chytám krízu. Kurča. Nebaví ma to. Nerozumiem prečo to robím a aký zmysel to vlastne má. Chcem sa otočiť a ísť domov. Cítim sa fakt vyčerpaná. Plno ľudí sa valí dole, prajem si aby som číslo mala vpredu nacapené na čele a oni mohli pochopiť, že som vyčerpaná pretekárka, ktorá sa nezvláda zdraviť a uhnúť každému. Rozmýšľam, že to na Zelenom plese vzdám. S podobným návrhom prichádza Bobča, že reku nič nesľubuje a že sa ešte rozhodne. Sme dopadli...v tých myšlienkach
Začína prškať. Na Skalnatom plese už aj krupky padajú. Všetko mi je jedno, zaradila som voľnobeh.
Keď prichádzame na Veľkú Svišťovku a vidím to krásne Zelené pleso pod nami, znova sa zmobilizujem. Stretávame pár kamzíkov. Spustím sa rýchlo mini ferratkou a ženiem sa ku chate na našu poslednú občerstvovačku. Potešili ma, že majú teplý čajik. Spapám za hrsť soli, ktorú zajem dvoma banánmi. Chúďa moja desiata, od rána ju poslušne nosím v ruksačiku, bude smutná.
Pijeme horúci čaj. Sú tu ešte ďalší pretekári. Je nám jasné, že budeme pokračovať ďalej, lebo to proste inak nejde. Je nám jasné aj to, že ak si poriadne nešvihneme, tak limit nesplníme.
Vrháme sa na posledný úsek.
Stále prší, taký ten fajnový dáždik. Obchádzame Biele plesá a veľmi sa mi páči ako sa kamošia s tým dáždikom. Kľudne by som ta posedela a kámošila sa s nimi. Za nami sa zrazu objavuje Kaktus. Chce aby sme pobehli. Nám sa už nechce, nejak nám je už jedno či dojdeme do limitu alebo nie. Pochopil to. Trochu mi ho je aj ľúto, je to veľký športovec a nie je zvyknutý chodiť takýmto komotným tempom. Už sme niekde na Širokom sedle. Máme hodinu do limitu a pod sebou už vidíme cieľ. Pozdáva sa mi to. No iba dovtedy kým sme nevstúpili do tropického pralesa. Boba opäť zahajuje boj so šelmou a ja som sa zahrala na tarzana. Bola to nekonečná cesta dole po blatovisku a mokrých skalách. Neskôr sa cesta stala priateľskejšia a hodnú chvíľu vykračujem po nej sama. Je to moment plný vlastných myšlienok. O chvíľku sa k mojím myšlienkam pripája Bobča. Som tak rada, že je tu so mnou....že to všetko prežíva rovnako ako ja.
 |
| Selfie skoro na konci :) |
V cieľovej rovinke mi volá Matúš (organizátor), vraj kde sme.
Viem, je neslušné meškať..... ale na to najlepšie si predsa treba počkať ;)
 |
| ...alebo najšpinavejšie :) |
S vďakou...
- Celému Teamu Tatranska šelma za super zážitok
- Bobče za naše parťáctvo
- Tygrovi za jeho paličkovú pohotovosť
- Kaktusovi za jeho aminokyseliny
- ...a všetkým ostatným to poviem osobne :)
